Sudán nechce popravu tehotnej kresťanky! Aká je táto krajina?

Autor: Petra Kováč | 20.5.2014 o 18:14 | (upravené 20.5.2014 o 18:24) Karma článku: 7,36 | Prečítané:  2056x

Prednedávnom som Sudán navštívila. Zanechal vo mne fantastický dojem o ktorý by som sa spolu so svojimi zážitkami s vami rada podelila. Ide o krajinu, ktorá nemá vo svete najlepšie meno a najnovšia kauza o poprave ženy, ktorá sa odmietla vzdať svojho náboženstva na ňu tiež nevrhá najlepšie svetlo. Pri mojej návšteve na mňa však všetko a všetci pôsobili tak mierumilovne, že som si o kauze povedala „Tomu neverím! Nesedí mi to!“ Aj v samotnom Sudáne je už spomínaný rozsudok veľmi kontroverzná téma. Ľudia na vidieku o ňom samozrejme ani nepočuli a s pokojom v duši si naďalej pasú svoje stádo oviec. Obyvatelia miest s ním ale nesúhlasia. Poprava sa im zdá ako obrovský krok späť, vychádzajú do ulíc a stavajú sa na stranu odsúdenej ženy. O tom sa však už v našich končinách nerozpráva... Nejdem písať o kauze, o nej sa dočítate inde. Aký je ale Sudán a samotní Sudánci naozaj?

Najradšej spomínam na deň, keď som sa vybrala do múzea v hlavnom meste Chartúm. Dopredu prezradím, že do múzea som sa nedostala. Vedela som, kde sa približne nachádza, no potrebovala som pomoc miestnych. Pri hľadaní som narazila na veľmi milú dvojicu, v rovnakom veku ako ja. Ako všetci, aj oni sa ma so záujmom pýtali skadiaľ pochádzam a s počudovaním, že čo robím v Sudáne. Pýtala som sa aj ja a na moje otázky odpovedali, že sú manželia už rok, spoznali sa na univerzite a teraz pracujú ako psychológovia. Prekvapenie ale nastalo v momente, keď asi po dvoch minútach rozhovoru chlap zastal a kúpil na ulici malý modrý prívesok. Pomyslela som si, aké milé, kupuje darček svojej žene. Prívesok však podal mne. Odpoveď na môj nechápavý pohľad bola jednoduchá: „Aby si mala spomienku na Sudán.“ V tomto momente som mala slzy v očiach. Zastali sme pred múzeom, no už som o neho tak veľký záujem nemala. Vymysleli sme totiž niečo lepšie a v trojici sme sa v dobrej nálade vybrali k Nílu, presnejšie k miestu, kde sa z Modrého a Bieleho Nílu stáva jeden. Mnoho Chartúmčanov sem chodí tráviť svoje voľné chvíle s priateľmi pri presladenom čaji (recept na prípravu je jednoduchý: naplniť pohár asi do polovice cukrom a zaliať čajom uvareným z čerstvej mäty), trochu sa osviežiť vo vode, alebo si vychutnať plavbu člnom. Miestni pri plavbe vodu z Nílu pre šťastie aj pijú. Samozrejme, nemohla som byť výnimkou a pohár som do ruky zobrala aj ja. Šťastie som naozaj mala – nič sa mi nestalo!

Jedno z mojich prvých stretnutí so sudánskou náturou bolo tiež pri Níle, tento krát o niečo severnejšie. Vyčerpaní, po celodennom cestovaní sme dorazili do nášho cieľa a zistili sme, že na rovnakom mieste je okrem nás na školskom výlete asi 100 stredoškoláčiek. Začali po nás pokukávať, šepkať si, chichotať sa, ukazovať a po chvíli za mnou prišla jedna z nich. Vraj, či sa môže so mnou odfotiť. S rovnakou požiadavkou prišla druhá, tretia a ani som sa nenazdala a bola som obkolesená davom veselých dievčat s farebnými šatkami na hlavách. Každá jedna sa so mnou chcela odfotiť, dotknúť sa ma, rozprávať sa so mnou. Predstavte si ten krik, šťuchanicu, každá ma ťahala k sebe, nastavila do fotoaparátu. Dokonca mi z hlavy stiahli šatku a na zlomok sekundy zmĺkli, keď zistili, že nemám blond vlasy tvárili sa veľmi sklamane. Mne to celé ale nevadilo, vynikajúco som sa bavila a užívala si svojich 15 minút slávy. Vedela som, že mi nič zlé nespravia a vedela som, prečo vzniklo také šialenstvo. Bola som totiž prvá beloška s ktorou sa tieto dievčatá stretli zoči-voči.

Boli ste už v Egypte? Kto by nepoznal slávne pyramídy...spojené s davmi ľudí, otravnými predajcami suvenírov a minimálnym priestorom a časom, aby ste si ich mohli vychutnať. Pyramídy sa však nenachádzajú len tu. Áno, nájdete ich aj v Sudáne, vystavané Núbijcami v 3.storočí pred naším letopočtom. Predstavte si, že prechádzate nekonečnou púštnou krajinou a zrazu sa pred vami zjavia tieto impozantné stavby. Dorazíte na miesto presne v momente, keď zapadá slnko. Miesto posvätné, vystavané pred stovkami rokov. Ste tam úplne sami. Jediní ľudia, ktorých vidíte v diaľke sú chlapi pasúci svoje dve ťavy. Pomaly sa približujú, ale nejdú vám ponúknuť jazdu, sú len zvedaví. Slnko zapadlo, no vás nikto neposiela preč. Na oblohe svieti omnoho viac hviezd, ako ste zvyknutí a vy sa ukladáte spať v jednej z pyramíd. Ráno neviete, či je to skutočnosť, alebo snívate, obzeráte sa okolo seba a steny vašej „spálne“ sú zdobené množstvom hieroglyfov, ktorých sa môžete dotknúť a nemusíte sa nikam ponáhľať. Viete si to predstaviť? Presne takto to totiž v našom prípade vyzeralo. Dobrodružstvá podobného typu sú v Sudáne možné aj vďaka tomu, že sem chodí naozaj minimálne množstvo turistov – skoro žiadni. Predavači suvenírov sa však nájdu už aj tu. Ráno nás zbadali dve deti, ktoré si najprv pretreli oči, či dobre vidia a potom neuveriteľným šprintom dobehli k nám s hlinenými soškami.

Pri nakupovaní chvíľu zostanem. Vybrali sme sa totiž aj na trhovisko. Trhovisko plné oviec, kôz, tiav. Výber bol široký a doteraz sa čudujem, že som si domov nejakého barana nedoniesla. Nieže by to bol môj nesplnený detský sen, ale skoro ma miestni presvedčili. Ako to? Predajcovia nechápali, že sme sa prišli len pozrieť. Veď predsa, keď niekto ide na trhovisko, tak preto, aby niečo kúpil. Na čo by sem chodil, keď o nič nechce? Jednoduchá logika, vzhľadom na ktorú nám ukazovali svoje najlepšie kúsky a presviedčali nás, že sú lepší ako tí vedľa. „Môj baran je najväčší zo všetkých!“, alebo „Pozri sa na zuby!“. Okrem barana som bola nalomená aj na kúpu ťavy. Tie sudánske patria k svetovej špičke. Nevedela som sa však rozhodnúť, či chcem pretekársku, ako sem chodia kupovať Saudi, alebo na mäso, ktoré putujú hlavne do Lýbie. Takže som kúpu nechala na neskôr.

Hovorí sa, že na to, aby človek spoznal mesto, mal by vidieť jeho trh a katedrálu. Trh som už spomínala, ale katedrála by sa v Sudáne hľadala asi ťažšie, to skôr malé kostoly. V krajine existuje viacero náboženstiev, najsilnejším (a štátnym náboženstvom) je Islam. Tým pádom sme namiesto katedrál navštevovali mešity, mauzóleá a náboženské slávnosti. Jedna z nich bola naozaj výnimočná. V obrovskom dave ľudí odetých v bielom a zelenom sme opäť boli jediní belosi a miestnym muselo byť jasné, že moslimovia nie sme. Nemali s tým však žiaden problém, ochotne nám vysvetlili, čo sa bude diať, čo treba robiť, ponúkli nás čajom, vzali nás dnu, aby nám ukázali hrobku svätca. Cítili sme sa privilegovane, všetci k nám boli milí a priateľskí. Jednalo sa o dervišov, ktorí sa každý týždeň stretávajú a spevom, špeciálnym tancom, možno až tranzom sa snažia dostať bližšie k Alahovi. Ťažko je to opísať, to treba zažiť. Pri tejto slávnosti sme si všimli, že aj Islam má svoje odlišnosti. Tu v Afrike je oveľa živší, animistickejší, cítiť vplyv arabský, aj černošský.

Arabi sú známi aj svojou pohostinnosťou. My sme mali šťastie v nešťastí, keď sa nám v púšti večer pokazilo auto. V blízkosti nachádzal dom miestnych, bol z hliny, nemal podlahy, elektrinu, ani tečúcu vodu. Priznám sa, že ani neviem koľko ľudí v tejto chatrči bývalo, mama, otec, a sedem, možno osem detí vo veku od 5 do 25 rokov. Keď však videli, že potrebujeme pomoc, neváhali a na noc nás prichýlili. Dokonca nám ponúkli to najcennejšie – krčah vody, nasledoval čaj s čerstvým kozím mliekom a obrovský podnos s jedlom. Ľudia žijúci zo svojho malého políčka v blízkosti Nílu nám vystrojili nevídanú hostinu a podelili sa s nami o svoj príbytok. Spomínam si aj na ráno, keď som sedela vedľa ženy na hlinenej zemi a ona na ohni z konárikov pražila kávové zrná. V momente, keď sme kávu dopili, naštartovalo auto a mne bolo neuveriteľne ľúto, že od týchto ľudí musím ísť preč.

 

Viac fotografií z cesty nájdete na: https://www.facebook.com/petra.kvc/media_set?set=a.10202572985218694.1073741830.1018364352&type=3

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?